Organizovanie priestoru v ikone - siscms

Prejsť na obsah

Hlavná ponuka:

Organizovanie priestoru v ikone

Ikonografia

Úvod
    Dôležitou súčasťou ikony je aj organizovanie priestoru v nej. Na prvý pohľad sa môže zdať, že s priestorom v ikone niečo nie je v poriadku, perspektíva je akási zvláštna, veľkosť postav sa nám môže javiť neprimeraná vzhľadom na ich usporiadanie, niektoré postavy akoby sa vznášali vo vzduchu. Tieto a mnohé iné deformácie môže považovať bežný pozorovateľ za chybu ikonopisca, ktorý si neosvojil základy správnej perspektívy alebo za zámer podriadiť určité časti ikony kompozícii a dekoratívnosti. Tento postoj môže byť čiastočne správny, no z väčšej časti sa zakladá na nesprávnom počiatočnom východisku, ktorým je presvedčenie, že ikona je iba opisom udalostí tak ako si ich predstavuje umelec. Ikona v žiadnom prípade nie je jednoduchým opisom danej udalosti, aj keď na počiatku iste stála umelcova vlastná predstava, ktorá sa však opierala o Sväté písmo, apokryfné evanjelia alebo iné zdroje tradície. Táto predstava však musela byť následne prehodnotená z hľadiska teologického a dogmatického, aby plne vyhovovala učeniu cirkvi. Preto ikonopisec už od počiatku spolupracoval s duchovnými otcami na tvorbe tejto teologickej stránky ikony a týmto záverom sa následne podriaďoval aj priestor a jeho symbolika.

Pravá a ľavá strana
    Ikona je zameraná na vnútornú pozorovaciu pozíciu to znamená, že pre jej správne pochopenie sa musíme stať súčasťou výjavu. Tento postoj nám zároveň sprítomňuje daný výjav a prenáša ho do súčasnosti. Vstúpením do ikony zároveň zaujímame miesto, ktoré patrí postavám v nej (neznamená to, že sa tými postavami aj stávame). Takýto postoj môžeme odvodiť aj od ikonopisných podlinikov, v ktorých sa pravá strana považovala za ľavú a naopak, takže naša pozícia sa zhoduje s pozíciou centrálnej postavy vo výjave (napr. Krista v Deesise). No aj pri absencii tejto postavy (napr. v Zoslaní Ducha Svätého) platí to isté. S ohľadom na tento postoj môžeme povedať, že pravá časť obrazu sa nachádza po pravej a ľavá po ľavej strane tejto postavy, zatiaľ čo pre vonkajšieho pozorovateľa je to naopak.

      Na ikonu sa nepozeráme ako do zrkadla, ktoré odráža náš obraz a výjav sa stáva klamlivým (v tom zmysle, že moja pravá ruka sa dostáva na ľavé miesto), ale ako na okno, cez ktoré pozorujeme skutočnosť a orientácia strán sa nemení.


      Pravá a ľavá strana v ikone má aj ďalší symbolický význam. Pravá strana je spájaná s dobrom a večným životom, zatiaľ čo ľavá so zlom a večným zatratením. Sedieť po pravici Boha znamená isté vyznamenanie a česť. Na výjavoch posledného súdu sú spravodliví zobrazovaní zväčša po pravej strane, nebo je vpravo, zatiaľ čo ohnivá rieka smeruje do ľavého dolného rohu. Podobne je to aj s umiestnením hore alebo dolu.


     Tieto kritéria však nemôžeme aplikovať mechanicky na každú ikonu, pretože neplatí, že čo je vpravo alebo vľavo je automaticky zlé alebo dobré. Každú ikonu musíme podrobiť osobitnej analýze s ohľadom na ikonografiu a to čo nám daný výjav má povedať a aké posolstvo nám má zvestovať.


Obrátená perspektíva
    Ďalšou zvláštnosťou ikony je aj obrátená perspektíva. Zobrazenie predmetu neznamená samotný predmet, no odkazuje na predlohu ako na symbol. Každé zobrazenie je vždy symbolom, či perspektívne alebo nie. Pokladať iba perspektívne zobrazenie za pravdivé nie je v žiadnom prípade správne, perspektíva totiž nie je vlastnosťou vecí. O akej pravdivosti tu môže byť reč, ak sa rovné línie zobrazujú krivými a tupé uhly rovnými. Môžeme tu hovoriť iba o pravdivosti geometrickej v zmysle prenesenia trojrozmerného obrazu na dvojrozmernú plochu.

     Perspektívne zobrazenie plne vyhovovalo renesančnej dobe, kde sa osoba umelca vyčleňovala z diania v obraze a stala sa iba vonkajším pozorovateľom, no zároveň ústrednou (v tom zmysle, že iba z jeho pozície sa dal obraz správne interpretovať) pre celý obraz, čo zodpovedalo individualizmu tej doby. Naproti tomu zobrazenie pomocou obrátenej perspektívy viac vyhovovalo stredovekému umeniu a ikonám zvlášť, pretože osobe umelca sa nepripisoval taký význam ako samotnej ikone a dianiu v nej. V ikone totiž ikonopisec (pozorovateľ) nestojí mimo diania a nepozerá sa na výjav ako nezúčastnená osoba, ale pomocou línii, ktoré smerujú k nemu je vťahovaný do vnútra a stáva sa účastníkom diania.


     Pomocou obrátenej perspektívy sa ikonopiscova pozícia stáva dynamickou v dvoch rovinách. Prvá je tá, že ikona vťahuje ikonopisca (a zároveň pozorovateľa) do diania. Druhá je tá, že ikonopisec (pozorovateľ) nemá stanovenú pevnú (statickú) pozíciu, tak ako pozorovateľ renesančného obrazu, pri ktorom zmena pozície automatický znamená aj porušenie správnosti vnímania danej perspektívy. Ikonopiscova pozícia môže byť pred ikonou ľubovoľná, pretože deformácie foriem a tvarov sú tvorené viacerými pozorovacími pozíciami (konkrétny predmet akoby sme videli z viacerých strán). Zámerom renesančného umelca je postaviť pozorovateľa na presne stanovený bod mimo obrazu a naopak, zámerom ikonopisca je vtiahnuť pozorovateľa do diania v ikone a neurčovať mu presnú vonkajšiu pozíciu. Z takéhoto postoja môžeme vyvodiť záver, že priama perspektíva je spojená s nehybnosťou. Ak prijmeme tento predpoklad, tak budeme môcť vysvetliť pre ikony takú charakteristickú črtu akou je nehybnosť postáv. Pre pozorovanie niekoho alebo niečoho si zväčša volíme nehybnú pozíciu. Túto pozíciu sme priznali postavám v ikone tým, že z ich pohľadu už perspektíva nie je obrátená, ale správna (oni nás vidia tak ako vidíme my v bežnom živote). Táto zámena pozície by v takom prípade znamenala, že pozorovateľmi už nie sme my, ale postavy v ikone ktoré paradoxne sledujú nás.


     Pri deformáciách z hľadiska obrátenej perspektívy nie je podstatné to, aby sme určili každému predmetu záväzný spôsob zobrazenia tak, ako je to u priamej perspektívy, ktorá je podriadená presným geometrickým zákonitostiam. Cieľom ikonopisca nie je vytvoriť kópiu predmetu, ale symbolicky poukázať na jeho miesto vo viditeľnom svete. V ikone je dôležitejšie zobrazenie celku ako zobrazenie konkrétneho predmetu, tu sa tento predmet definuje prostredníctvom jeho vzťahu k celku, takže nie je bezpodmienečne nutné aby bol rozpoznateľný do najmenších podrobností.


 
 
Návrat na obsah | Návrat do hlavnej ponuky